Môj príbeh

"Chcem dokázať, že nemožné je možné"

Môj sen je moja sila

"VŠETKO TO ZAČALO, KEĎ SOM SI ZAPOL TELKU"

Volám sa Marek, mám 23 rokov a pochádzam z Banskej Bystrice.

Už ako malý chlapec som bol veľmi aktívne dieťa a neustále som športoval. Hrával som futbal, hádzanú, volejbal a tiež som skúšal rôzne bojové umenia.

Keď som mal 12 rokov, chcel som sa páčiť dievčatám a preto som sa začal o seba viac starať. Pravidelne som robil kliky, drepy, sklápačky a dokonca som sa viac zaujímal o to čo zjem.

Jeden večer som v telke prepol na športový kanál a to čo som videl mi vyrazilo dych. Boli tam urastené svalnaté mužské telá a s nemým úžasom som sledoval, ako je možné že niečo také človek dokáže.

V tom som zazrel človeka, ktorý oproti ostatným vynikal. Bol to Lee Haney. Začal som si o ňom čítať a dozvedel som sa, že to je 8 násobný Mr. Olympia.

V tom momente som si povedal, že raz chcem byť ako on a dotiahnuť to na Olympiu

Často som sníval o tom, že raz budem mať obrovské svaly a chcel som dokázať všetkým ľuďom, že všetko sa dá, keď to človek naozaj chce.

Zaumienil som si, že dám do toho všetko a môj cieľ dosiahnem. Začal som sa viac zaujímať o to ako všetko funguje, čítal som rôzne časopisy o kulturistike a stále som doma skúšal rôzne cvičenia.

Keď som mal 15 uvedomil som si, že s domácim cvičením to ďaleko nedotiahnem a tak som sa rozhodol začať chodiť do posilky. Keďže som bol študent a nemal som peniaze, chodieval som po škole do školskej posilňovne kde okrem činiek nič nebolo, ale vôbec mi to nevadilo pretože som bol odhodlaný uspieť.

Rozhodol som sa, že sa prihlásim na moju prvú súťaž a bol som presvedčený, že uspejem. Vedel som, že potrebujem niekoho, kto mi poradí a tak som začal hľadať trénera. Dlho sa mi to však nedarilo, ale kto hľadá ten nájde a približne mesiac pred súťažou sa mi nakoniec podarilo nájsť trénera, ktorý mal za sebou niekoľko vyhratých súťaží.

V mojich 17 rokoch sa môj sen splnil a ja som stál potretý hnedkastou farbou na pódiu. Na jednej strane som sa veľmi tešil, že sa mi to podarilo, na druhej som mal strach, že neuspejem a nakoniec som sa umiestnil na 6. mieste.

"Skúsenosť to bola dobrá, no očakával som viac bol a som zo seba sklamaný

Mal som pocit, akoby sa mi zrútil celý môj svet ako domček z karát.

Po pár dňoch som sa však spamätal a opäť som začal na sebe pracovať. Už nikdy som nechcel zažiť to sklamanie a preto som na sebe začal pracovať ešte viac a tvrdšie ako pred tým.

Viac som trénoval, menej oddychoval a z cvičenia sa nakoniec stala závislosť až kým som neprišiel do bodu, kedy som bol úplne vyčerpaný a na dne svojich síl.

Začal som pociťovať akýsi odpor k tomu čo robím a moja disciplína sa zrazu pominula. Vynechával som tréningy a namiesto toho som chodieval s kamarátmi na párty a popíjal drinky. Keďže som prestal cvičiť mal som veľa energie a potreboval som ju zo seba dostať von a preto som vyskúšal thajský box.

Veľmi ma to bavilo avšak prišiel moment, ktorý som nečakal. Pri tréningu s mojim sparingom som spadol a zranil si zápästie.

Na 3 mesiace som bol von z hry a všetky pocity sa vo mne stupňovali. Keďže som toho veľa nemohol robiť, začal som rozmýšľať čo so mnou bude a rozhodol som sa vrátiť k cvičeniu a pokračovať na mojej ceste. Keďže som mal na ruke sadru nemohol som cvičiť ruky a tak som sa zameriaval hlavne na nohy.

Začal som vynechávať tréningy a pribral som niekoľko kíl

Hneď ako mi dali dole sadru vo mne opäť vzplanula moja vášeň ku cvičeniu a konečne som mohol pracovať aj na vrchnej časti môjho tela. Taktiež som si našiel nového parťkáka, s ktorým sme sa skvelo dopĺňali a vzájomne sme sa podporovali.

Samozrejme ako každý šport aj kulturistika niečo stojí a keďže som bol stále študent robilo mi to veľký škrt cez rozpočet.

Nakoľko nemám rodičov milionárov, bol som nútený si nájsť prácu zarobiť si na môj sen. V mojom meste však nebola práca, ktorá by mi poskytla dostatočné finančné ohodnotenie a tak som cez prázdniny odišiel do Bratislavy, kde mi moja teta dohodila prácu v kuchyni za slušné peniaze.

Žiaľ, nie úplne vhodné pracovné prostredie ma zmohlo a začal som chodiť s kolegami na párty kde som míňal značnú časť mojej výplaty. Opäť som začal vynechávať tréningy a pribral som niekoľko kíl čo výrazne zmenilo moju postavu.

Než som sa stihol spamätať, prázdniny sa skončili a ja som odchádzal z Bratislavy bez peňazí. Cítil som sa hrozne. Ešte väčšie sklamanie nastalo keď som zistil, že môj sparing si za ten krátky čas našiel nového parťáka s ktorým spolu cvičili a dokázali spraviť výrazný posun vpred. Bol som z toho frustrovaný a svoj zlozvyk z letných prázdnin som začal praktizovať aj naďalej.

Párty, tancovanie a piatkový opijáš bol pre mňa únik z reality a cítil som sa pritom veľmi dobre a slobodne. S priateľmi sme počas týchto večerov zažili kopec srandy. Začal som mať však pocit, že to už preháňam a mal by som s tým skončiť.

V jeden večer sa však opäť udialo niečo čo som nečakal. Vracajúci sa domov z párty som spadol a rozbil som si hlavu. Skončilo to slabým otrasom mozgu. Doktor mi na urgente oznámil, že najbližšie 2 mesiace musím byť v kľude a nemal by som cvičiť.

Táto skutočnosť mi otvorila oči a povedal som si, že tentokrát ma už nič nezastaví a hneď ako som mohol som sa vrátil k cvičeniu. Po asi mesiaci od môjho úrazu som zľahka začal cvičiť a opäť som pociťoval to nadšenie ako keď som objavil kulturistiku.

Odsekol som všetky vzťahy z ľuďmi, ktorí ma ťahali dolu vodou...

…a navyše som si kúpil fenku, ktorú som pomenoval Taja.

Bola to malá nezbednica a neustále mojej mamine trhala topánky. Raz dokonca urobila obrovskú dieru do dverí. Mal som s ňou veľa starostí ale zároveň som strávil s ňou veľa času v prírode čo mi umožnilo vyčistiť si hlavu a utriediť si myšlienky.

Na prechádzkach mi neustále utekala a niekedy mi trvalo aj hodinu, kým som ju chytil. Občas som mal pocit, že sa z nej stáva môj kondičný tréner.

Uplynul ďalší mesiac a doktor mi na kontrole oznámil, že je už všetko v poriadku a opäť môžem začať naplno cvičiť. Rovno od doktora som zamieril do posilňovne a poriadne som si tam naložil.

Rozhodol som sa, že prihlásiť na ďalšiu súťaž a bol som odhodlaný vyhrať.

Darilo sa mi a veľmi rýchlo som sa dostal do dobrej formy. Raz na prechádzke s mojou fenkou som stretol jedného pána, ktorý tiež venčil svojho psa. Prehodili sme pár slov a každý sme išli svojou cestou.

Na druhý deň som ho stretol vo fitku a tak sme sa zoznámili.

Podal mi ruku a povedal, že sa volá Miro. Bol to obrovský chlap, ktorý chodieval cvičiť so svojim synovcom a tak sme sa dohodli, že budeme chodievať cvičiť spoločne. Neskôr som sa od neho dozvede, že tiež robil a dodnes robí kulturistiku, takže má veľa skúseností.

Dohodli sme sa, že ma bude pripravovať na súťaž. Veľmi mi pomáhal a podporoval ma ako len vedel. Nakoniec som sa na súťaži umiestnil na 6. mieste.

Samozrejme prišlo sklamanie, ale už som na to nebol sám. Bol som z toho frustrovaný. Mirko to na mne videl a povedal mi, že sa nemám báť a že môj čas ešte len príde.

Veľmi ma to posilnilo a pokračovali sme preto spolu v ďalšej príprave na súťaž. Z trénera sa stal jeden z mojich najlepších priateľov a vytvorili sme si medzi sebou skvelý vzťah. Chodili sme spolu venčiť psy, chodili sme na výlety a dokonca ma aj zoznámil s jeho manželkou, ktorá robí skvelé koláče.

Tvrdá príprava pokračovala ďalej...

Naša tvrdá príprava pokračovala ďalej o pol roka prišla ďalšia súťaž. Bol som presvedčený, že vyhrám a nakoniec z toho bol pekné 4 miesto.

Dodalo mi to ďalšiu motiváciu, lebo som videl, že sa zlepšujem.

Navyše za mnou stála celá moja rodina na čele s mojou maminou, ktorá ma neustále podporuje za čo jej veľmi ďakujem.

Chcem ľuďom ukázať a motivovať ich k tomu, že všetko sa dá. Len treba vytrvať.

Moje prvenstvo som zatiaľ nedosiahol no prešiel som už veľký kus cesty.

Aktuálne sa pripravujem na ďalšiu súťaž a cítim, že moja forma sa neustále zlepšuje. Nech už to dopadne akokolvek viem, že jedného dňa uspejem a dosiahnem všetky moje ciele.